„Viete Katarína, keby ste lepšie hodili granátom, mohli ste ísť do Arteku. Takto z toho bude iba Island.“
„Artek je vo vojnovom stave a treba tam bojovať?“ Divila sa mama, ale veľmi neprotestovala. Island ako trest za neschopnosť zabehnúť a trafiť cieľ načas, bol trestom úžasným. So sopkami, gejzírmi a obrázkami, ktoré ostanú v človeku zachované a pevne napálené na materskej pamätnej doske niekde vnútri. A občas zabublú a vychrlia prúdy nádherných spomienok zabalených v síre, termálnych prameňoch na ľudí, z ktorých sa aspoň jeden volal Sigurd Olafson.
„How it is to have a seasick?“ Spýtala sa jej so záujmom členka výpravy. Katarína bola zelená ako sedma, ležala na posteli v kajute a hneď na začiatku plavby prenechala velenie výpravy počas plavby zodpovednejšiemu vedúcemu. S odolnejším žalúdkom.
„Look at me!“
Do Arteku išli tí najlepší bojovať s malými ručnými granátmi za svetový mier.